Zabíjali sa príbuzní
Genocída, pri ktorej väčšinoví Hutuovia vraždili menšinových Tutsiov, je v krajine stále veľmi viditeľná. Za sto dní zomrelo v roku 1994 800-tisíc ľudí.
Nielen múzeá, ale aj masové hroby sú po celej dvanásťmiliónovej krajine v centrálnej Afrike.
No ľudia sa snažia posunúť ďalej. Nie je možné odsúdiť všetkých páchateľov, nevraždila armáda, ale bežní ľudia ovplyvnení krvavou propagandou.
Popravy sa nekonali neosobne, zdiaľky, samopalmi alebo v plynových komorách. Väčšina ľudí zomrela tvárou v tvár svojmu vrahovi, po úderoch mačetou alebo palicou.
Zabíjali sa pr
íbuzní, masakrovali aj batoľatá. Slovo Tutsi pri kolónke etnickej príslušnosti v preukaze totožnosti znamenalo rozsudok smrti. Rovnako ako ochrana Tutsiov.
„Bolo šokujúce počuť vraha mojej manželky, ako sa k tomu priznal. Priznali sa aj tí, ktorí mi zabili deti. Prijal som ich ospravedlnenie, bolo to bolestivé ale nutné. Vrahovia sú teraz našimi susedmi,“ povedal Louis Rutaganira. Od genocídy sa znova oženil a má tri deti.
Bežn
í Hutuovia dlho počúvali, že Tutsiovia sú šváby, ktorých sa treba zbaviť. V krajine na začiatku 90. rokov prebiehala občianska vojna medzi hutuskou vládou a tutsijskými povstalcami.
Najväčšie krvipreliev
anie sa však začalo až vtedy, keď sa obči
anska vojna blížila k mierovej dohode.
Vt
edy, 7. apríla, niekto zostrelil lietadlo s prezidentom Burundi a Rwandy, keď pristá
valo v Kigali. Stále sa nevie, kto presne. Genocída sa začala.
Vláda bola pripravená, do krajiny predtým navozila množstvo mačiet, ktoré začala rozdávať Hutuom, vyzbrojila aj hutuské milície.
„Pamätám si, ako som prvýkrát videl vraždenie. Prvé telá. Schovali sme sa v buši, počuli sme ľudí kričať, mačety boli celé od krvi. Krv všade na uliciach,“ cituje Voice of America Yannicka Tonu, ktorý chodí po svete a hovorí o svojich skúsenostiach.